Nedávno som bol nášho Matúška vyzdvihnúť v škôlke. Hneď vedľa škôlky sa nachádza katedrála. Ako sme okolo budovy prechádzali, Matúško si všimol kríž, na ktorom visel Ježiš.
„Tatko vieš čo? Toho uja tam pripichol nejaký ujo?“ opýtal sa ma Matúško. A ja som sa mu snažil vysvetliť, prečo tam ten ujo naozaj visí. No odmenou za moju snahu mi bol len nechápavý pohľad päťročného chlapca.
,Ešte je na to skoro,‘ pomyslel som si a nechal som moju historickú prednášku tak.
Keď sme prechádzali okolo hlavnej brány katedrály, opýtal som sa Matúška;
„Chceš sa ísť pozrieť dnu?“
Matúš nadšene prikývol. Tak sme vošli. Pred nami do katedrály vchádzal starší pán. Namočil si prsty do misky so svätenou vodou a prežehnal sa. Matúško ho so záujmom pozoroval. Potom strčil do misky obe ruky a umyl si celú tvár. Ani som nestihol zareagovať.
,Tak teraz už určite môžeš vojsť,’ pomyslel som si.
V katedrále sme si potichu sadli do jednej z lavíc.
„Toto je miesto, kde sa ľudia chodia porozprávať s bohom,“ pošepol som mu do uška, „Preto musíme byť potichu, aby sme nikoho nerušili.“
Matúško len prikývol hlávkou, akože chápe. Potom sa začal zvedavo obzerať.
Uličkou okolo nás prešiel kňaz. Matúško ho sledoval očami, až kým kňaz nezmizol v sakristii. Potom sa Matúško spokojne usalašil a čakal. Takto sme v tichosti sedeli nejakú chvíľu, keď to tichu prerušil Matúškov hlas;
„Tati, kedy sa už konečne začne tá šou?“
Hlavy modliacich sa zdvihli a prebodlo nás niekoľko párov očí. Usúdil som, že rozjímania bolo na dnes dosť a s ospravedlňujúcim úsmevom som vycúval, držiac Matúška za ruku, na čerstvý vzduch.
Po tejto úsmevnej lekcii som si znovu uvedomil, aké sú deti spontánne. Čo na srdci, to na jazyku.
A keď už sme pri tom srdci, verím, že tá pravá viera vychádza priamo odtiaľ:)
Ďakujem
Marián Dyno Burič